Ty príroda krásna, zahalená hmlou, rúškom tajomstva,
už čnejúca vekmi, spomienkou mŕtvych, prečo si taká,
ja počujem teba, tichulinký hlas, nárek tvojho smútku,
ty odveký obraz, mi odpovedz raz, lásku pripomeň tú.
Čas sa nenaplnil, márne čakáš, bež už.
Ty si krásy dielo, riekankou našou, túžba nenaplnený,
tu zomiera vtáča, holubienko mieru, symbol ľudský,
ona ovieva smrť, nepriateľa nášho, konca pochopenia,
ty vtáčičku vstaň, neumieraj dneska, mieru nositeľa.
Čnieš sa zas nad ním, hrdina ľudský, bež preč.
Ty ľúbezná stvora, nevidená nami, prázdna samota,
nás predok žijúci, naše ho života, lásky lapená,
ty zrkadlo duše nás, bezohľadne priama, vtáčika kryje,
na jazierku našom, hmlistého rána dnes, držiavaš ti chladne.
Ty môj synu dávny, osud si ľudský, bež tam.
Ja ľúbil som krásu, čistotu samu tú, zahalenú hmlou,
ja cítim jej vôňu, vetrom rozsiatu ju, prízrak daný ňou,
ty vtáčku pripomeň, stratenú budúcnosť, mŕtvu lásku zas tú,
ty príroda ukáž že, skrytú tvár osudu nás, zraku oka tvoju.
Zas tak neplač tu, za ňou hladíš, bež k nej.
Ty nenáviď seba, zahalená krása, chladná k životu,
ty ber si mňa ku nej, neveste hôľ polí, životnú zradu,
ona lásku necíti, opovrhuje silno mnou, cítiť chlad k nej,
ona trpenie nevidí, sníva lásku novú, bez mňa bože môj,
Si ty lásky plný, nenaplnený, zostaň.
Ty stvora ľúbezná, ber že vtáčka k nej, hmlistého sveta,
to mieru stvorenie, symbolu lásky, smútku vín seba,
ja som nepotrebný, strojopis osudu, pohŕdania obrazu,
ja necítim smútok, smútok odišiel preč, obrazu svojmu.
Čas sa už naplnil, už nečakaj, už vedz.
Ty holúbok mieru, lásky nositeľ, plavíš sa do hmly,
ty nech sníš slobodne, nesmrteľnom svete, ty milovaný,
ja odpúšťam tebe, príroda krásy, lásky strohá k nám,
ja chápem svet samí, zmier nech prežije, seba pochopím.