Ľudská bytosť, zraniteľná,
nechápavo sa pozerajúca,
na ten náš svet,
zraniteľná,
nechápavo sa pozerajúca,
na ten náš svet,
pekný svet, farebný a nádherný,
no rovnako nebezpečný,
no človek sa snaží,
sebecky,
aby bol svet dobrý,
farebný a nie čiernobieli,
aj tí farboslepý,
no oni vidia svet inak,
ako my, ľudia bezchybný,
slobodný, rovnoprávny,
nepodriadený,
no nakoniec pochopíme,
že svet taký nieje,
ani nebude,
preto sa potkýnali,
medzi sebou,
aby sme čo najviac kvetov potrhali,
a čo najviac motýľov pochytali,
no tí ktorý to šťastie nemali,
už len tráva, stromy, zem, zostala,
aby sa pozerali na lúky bez kvetov,
a preto tí ľudia chcú byť farboslepý,
aby videl kvety, farby,
no a keď príde jeseň,
a ovocie dozrieva, dozrelo,
ľudia sa znovu potkýnajú,
no inak,
zberajú v noci,
keď podvedený spia,
a vinníci sú tu,
no nevidno ich,
ako kedysi,
keď bojovník sa pozeral do očí nepriateľa,
no teraz do davu ľudí,
kde sa nachádza nepriateľ,
no farboslepý vidia stále,
farby tepla,, lásky a dobra,
no páperie z neba padať začalo,
a my sa na svet pozeráme,
aj keď nechceme,
čiernobielo,
no farboslepý človek to vidí,
no nechápe ,že svet je inakšej farby,
no pozerá sa na muža,
v čiernom,
a poprvý raz cíti chlad,
a už chápe,
a bledne no muž v čiernom sa smeje,
a človek po prvý raz vidí jedného zo svojich nepriateľov,
smejúceho sa muža v čiernom.
